História

Stručné dejiny obce

Národ, ktorý si neváži svojich predkov a svoju históriu, nie je hoden ani súčasnosti. Najdôležitejšou časťou každej obce sú jej dejiny. Niekedy sú v nich zaujímavé, inokedy nejasné, ale i diskutabilné správy, ktoré hovoria o jej vývoji, o jej obyvateľstve, jej cirkevných, či svetských správcoch. Je samozrejme, že nie celý historický vývoj sa dá zmapovať, pretože niektoré svedectvá mohli byť zničené, a to buď úmyselne alebo zubom času. Iné svedectvá neboli zachytené archivármi, pretože ich nepovažovali za dôležité, z ich pohľadu. Dnes, by možno boli zaujímavé.

Písomné zmienky Rudníka sú doložené až od roku 1255, pretože predtým do Uhorska vtrhli Tatári a porazili slabšie Uhorské vojsko pri Mohi. Aj samotný kráľ Belo IV. sa zachránil len útekom na Dalmatské ostrovy. Uhorsko zachránila od totálnej skazy len správa, že v lete 1242 zomrel chán Agotai.

Dejiny Rudníka sú teda staršie, ako teraz oslavované výročie. Najstaršia písomná zmienka pochádza z roku 1255, vtedy pred kráľa Belu IV. predstúpil jasovský prepošt Albert a vyhlásil, že za tatárskeho vpádu im zhoreli všetky listiny. Požiadal kráľa, ktorý sa v tom čase zdržiaval, či skôr ukrýval v Turni, aby kláštoru novou listinou vrátil výsady a slobodu ich ľudí. Kráľ jeho žiadosti vyhovel.

V darovacej listine, vydanej Belom IV., sa na území prepošstva spomínajú aj populy de Rodnuk – ľudia z Rudníka. Keďže opátstvo vzniklo kvôli existujúcim obyvateľom (jasovský kláštor existoval ešte pred rokom 1171, ale po roku 1130, ako sa píše v ninivskom protokole) znamená to, že Rudník, ako dedina tu už existoval dávno predtým. Kočovní Maďari sa v tejto oblasti začali usádzať podstatne neskôr. Pôvodné obyvateľstvo Rudníka bolo slovanské (Slovieni), a tak je tomu až dodnes. Dedina Rudník sa nachádza pri potoku Rudník, od ktorého je odvodený aj jej názov. Pôvod treba hľadať v slove ruda. Ťažba železa sa v Rudníku rozvíjala už v dvanástom storočí. Neskoršie ťažobné techniky priniesli nemeckí kolonisti a získali ich ešte od Rimanov.

S dedinou Rudník je úzko spojený aj Myhluk. Ten sa nachádzal na brehoch sútoku riečky Rudník a Chmelník, nad Paňovským lesom.

V roku 1255 sa Myhluk uvádza ako Villa – dedina s obyvateľstvom. Zaujímavé je, že žiaden iný dokument Myhluk neuvádza ako Villu, ale ako časť majetku – Particula terrae. História zaznamenáva v lete 1487 spor, kde poddaní z Mokraniec a Veľkej Idy, surovo zabrali časť pozemku a lesa, a ktorí zobrali istému Rudníčanovi dva kone. Kráľ Matej, na základe vydaného dekrétu, vyslal splnomocnenca, ktorý mal spolu s vybraným členom konventu vypočuť všetky zainteresované osoby. Výsledkom bolo, že zlodeji z juhu, museli Rudníčanovi kone vrátiť. V tom čase sa uvádza, že Myhluk nemal žiadnych obyvateľov. Rudník, ležiaci tri kilometre od Jasova, teda v priamom susedstve opátstva, bol už od 13. storočia pod jeho vplyvom.

Porta, znamená v latinčine brána, cez ktorú mohol prejsť plne naložený voz. Uzatvárala sedliacky dvor, v ktorom bývalo aj viac rodín. Od porty sa odvádzala aj daň. Portálnu daň zaviedol Karol Róbert, v roku 1323 a jej výška sa stanovila na 18 denárov. Z roku 1427 sa po prvýkrát dozvedáme, aspoň približne, o počte obyvateľov Rudníka. Uvádza sa v tomto údaji 21 port – hospodárskych (skôr sedliackych) usadlostí. Pre porovnanie by sme mohli uviesť, že Poproč aj Nováčany mali vtedy 20 port. V období 14. až 15. storočia zanikajú staré dediny a vznikajú dediny nové, v období kolonizácie, ktorej prvou fázou bola vnútorná kolonizácia. Vtedy do dediny prichádzajú kolonisti, ktorí udržujú slovenskú väčšinu v dedine a prichádzajú pravdepodobne zo Spiša. V roku 1696 bolo v Rudníku 32 a v roku 1715 14 poddanských rodín. Portálne súpisy zo 16. storočia sú k dispozícii tri. V súpise z roku 1553 bolo v Rudníku 18 a pol porty, z roku 1564 už len 10 a pol porty. V súpise z roku 1570 klesol počet port na 8, ďalej sa spomína aj 22 želiarov a 3 porty boli neobývané. Slovač bola vždy vynaliezavá, a tak, aby nemuseli platiť veľké dane, cez jednu portu prechádzalo i viac rodín. Súviselo to s tým, že feudálne zemepanstvo, ktorým v tomto regióne bolo jasovské prepošstvo, vyberalo feudálny deviatok po jednej porte od gazdov i želiarov. V jasovskom urbáre z roku 1595 sa píše, že v Rudníku bolo 22 poddaných (coloni) 20 poddaných, ktorí mali polovičnú usadlosť a 4 usadlosti boli prázdne. V roku 1715 mal Rudník 14 domácnosti, z toho 12 želiarskych, v roku 1828 155 domov a 1162 obyvateľov.

Od nepamäti mali obyvatelia právo kupovať a predávať zem a dom. Vozili obilie a víno z juhu smerom na Smolník a späť brali rudu do mediarskych hutí v Zlatej Idke. Zásobovali hlinou hrnčiarov v Jasove, pracovali v hámroch v Medzeve a pálili uhlie.

Na prelome 13. a 14. storočia, v dobe, keď neúmerne vzrástla moc oligarchie, reprezentovanej Matúšom Čákom a v našej oblasti Omodejovcov, mestá verné kráľovi opevňovali sa hradmi, a to najčastejšie na skalách. Takýmto strážnym hradom bol aj hrad na Jasovskej skale, ktorý mal za úlohu chrániť priľahlé dediny, teda aj Rudník.

Po skončení tureckej hrozby, sa stal hrad nepotrebný a nepohodlný, a tak postupne zaniká.

O obyvateľoch z Rudníka nie je známe, že by sa niekedy búrili, či rebelovali (ale čo sa nedá potvrdiť, nedá sa ani vyvrátiť). Kráľ Matej, poslal v roku 1458 do tejto oblasti vojvodcu Blažeja, aby rozohnal Jiskrovcov. Blažejov syn za to dostal od kráľa okolité obce.

V roku 1786 nachádzame popis dediny Rudník v susedstve Jasovského opátstva, uvádzajú sa tu dobré kúpele (lexikon von ungarn).

V roku 1837 je Rudník opisovaný ako slovenská dedina na pol hodiny cesty od Jasova, obýva ju 1146 katolíkov, ktorí majú katolícku faru a kostol. Okrem toho sú spomínané malé kúpele (fénes elek magyar Orsnágnak). V roku 1860 je Rudník opisovaný ako dedina v abovskej župe – stolici, s 971 obyvateľmi, ktorí majú slovenskú národnosť. Rudník patrí pod rímsko - katolícku diecézu v Rožňave (dielo magyarorság Helyneftára). V tom istom diele z roku 1907 sa uvádza Rudník ako malá obec, ku ktorej patrí Konopnica, Močarisko, Réčanský mlyn, Rudnické kúpele Župa je abovsko turnianská, má 149 domov a 780 obyvateľov, ktorí sú Slováci a sú rímsko katolíckeho vyznania. Rozloha je 3960 katastrálnych holdov. V Rudníku je sídlo matriky, notársky úrad. Séria – súdna stolica, je v Košiciach. Okresný a daňový úrad je v Moldave, žandársky obvod v Šemši, pošta a telegraf v Jasove.

Do roku 1840 obyvatelia Rudníka museli pracovať na cirkevnom 5 dní a 1 deň na svojom. Vtedy si vymohli, aby to bolo naopak.

V roku 1848 bolo z ekonomicky aktívneho obyvateľstva až 70 % drevorubačov a uhliarov a len 30 % sa venovalo poľnohospodárstvu. I. svetová vojna priniesla koniec monarchie a koniec maďarizácie. Rudník bol oslobodený 9. januára 1918 československou armádou. Za vojny padlo 9 Rudníčanov. Pamätné tabule padlým v I. a II. svetovej vojne sú vytesané v mramorových doskách na stene pri vchode do kostola v Rudníku.

Na vzniku Československa sa pripravovali národovci na našom území, ale hlavne v zahraničí. Najväčším problémom bolo vytvorenie štátnej hranice na juhu s Maďarskom, kde sa doslova bojovalo o každú dedinu. Na staré hranice z Veľkej Moravy sa už nikto nepamätal a písomné záznamy, vzťahujúce sa k tomu obdobiu, z tejto oblasti dnes nie sú. Národnostná hranica bola značne premiešaná. Za obdobie prvej republiky, sa rozvíjalo poľnohospodárstvo. Obyvateľstvo našlo prácu, obrábalo odlesnené územie, časť obyvateľstva sa aj v tomto období venovala baníctvu. V dôsledku zníženia bonity pôdy, následnej neúrody a nepríjemných exekúcií, bol v rokoch 1926 – 1937 prirodzený dôsledok vysťahovalectva.

V roku 1938, po mníchovskej arbitráži, sa územie južného Slovenska pripojilo k Maďarsku. Toto pripojenie neprebehlo naraz, ale v niekoľkých fázach. Tak napríklad Rudník i Poproč ostali od novembra do marca nasledujúceho roku ešte na území Slovenského štátu, ale potom boli pripojené k Maďarsku. Tieto zimné mesiace sú zaujímavé aj preto, že len jediný raz sme v svojej histórii patrili do okresu Gelnica.

Medzi obyvateľmi obcí Rudník a Poproč vznikali mnohokrát nevinné žarty i šarvátky. V Rudníku sa hovorí, že dôvodom, prečo sme sa dostali do Maďarska bola lenivosť Popročanov, ktorým sa nechcelo chodiť cez hory do Gelnice. Lepšie im bolo zísť dole do Moldavy (nevieme presne, čo hovoria Popročania). Iná historka hovorí o tom, ako popročskí gazdovia, vítali maďarské vojsko a pri tejto príležitosti si zafarbili svoje kone na bielo (vraj obľúbená farba koni v Maďarsku). Počas vítania sa vraj spustil dážď.....

Svoj postoj k vojne prejavili Rudníčania aj vtedy, keď boli súčasťou Maďarska a až 40 % z nich odmietlo vstúpiť do armády, radšej sa zúčastnili SNP, kde mohli bojovať za Slovensko alebo obnovenie Československa. Podľa spomínania starších ľudí, pred skončením vojny, deň pred Vianocami sa konala v Rudníckych kúpeľoch veľká oslava. Partizáni vyhodili kúpele do vzduchu. Výbuch bol taký silný, že na starších budovách v obci popraskali steny a mnoho okien bolo vyrazených. Obyvatelia obce padlí v II. svetovej vojne, majú v kostole tiež pamätnú tabuľu. Slovensko bolo oslobodené Sovietskou armádou, ktorá v druhej svetovej vojne, po porážke Francúzka niesla ťarchu všetkých bojov na pevnine. Nebyť Sovietskej armády, neuskutočnilo by sa oslobodenie Rudníka.

Rudnícke kúpele

Dôležitou informáciou o Rudníckych kúpeľoch o ich liečivých vlastnostiach je rozprava štábneho lekára Henrika Mayera, ktorá vyšla v Košiciach v roku 1762 v latinčine, teda v jazyku, v ktorom v tomto období vychádzali takmer všetky práce vedeckého charakteru, teda aj spomínaná práca – rozprava od Henrika Mayera. Vyšla pod názvom Termografický výskum Rudníckych zlatých minerálnych kúpeľov, ktoré sa v tomto čase ľudovo nazývali Gold – Baad. Tieto kúpele ležali na pozemku jasovského prepošta Ondreja Saubera. Podnadpisom tejto práce je – O pôvode, polohe a charaktere, vlastnostiach minerálnych prísad a vnútorných i vonkajších účinkoch týchto kúpeľov. Tieto minerálne vody preskúmal Henrik Mayer z Neyenbeybeyrnu, doktor slobodných umení filozofie a liečivej medicíny a cisársko – kráľovský hradný a štábny lekár, tieto výskumy potvrdili aj iní vedci, čiže ich možno pokladať za hodnoverné. Mayer svoju rozpravu rozdelil na šestnásť paragrafov, v ktorých podrobne skúma a popisuje pôvod, fyzikálne a chemické vlastnosti, zloženie minerálov, ale i liečivé účinky Rudníckych kúpeľov. V prvom paragrafe udáva dôvod, prečo sa rozhodol študovať účinky a pôvod kúpeľnej vody. Týmto dôvodom bola jeho návšteva hlavného abovského župana Antona Csákyho, ktorý sa rekreoval v Rudníckych kúpeľoch, ale hlavne jeho pocity, ktoré sám prežil počas niekoľkých rokov návštev týchto kúpeľov. V druhom paragrafe popisuje konkrétne chemické a fyzikálne i mechanické pokusy, ako sú skúmanie váhy, minerálnych zlúčenín, destilovanie, vysúšanie, kalcinovanie, ale i pridávanie napr. kyseliny sírovej, roztok uhličitanu draselného. Na základe týchto postupov usúdil, že ide o minerálnu vodu, s najväčším obsahom antimónu i červeného sírnika ortutnatého a síranu železnatého.
V treťom paragrafe popisuje zemepisnú polohu prameňa, ktorý je na hore Zlatá Idka a z ktorej tečie zlatým minerálnym kanálom. Táto minerálna voda sa slovensky nazýva Zlatá voda, maďarsky Aranyviz a nemecky Goldwaser, stekajúca do studničky hlbokej dva až tri lakte. Vo štvrtom paragrafe sa ešte raz vracia k etymológií názvu tejto vody. V piatom, šiestom a siedmom paragrafe pozornosť venuje takmer výlučne minerálnym prísadám týchto kúpeľov. Popisuje účinky antimónu, ako tvrdého, hoci mäkkého a ťažkého kovu, pretože je veľmi čistý, je veľmi dobrý prostriedok lekárstva, ktorého hlavným účinkom je to, že čistí krv, a preto lieči postihnutých leprou, vredmi, skorbutom, syfilisom, epilepsiou, atď. Rumelka, teda červený sírnik ortutnatý, ktorý lieči nervové choroby, žalúdočné kŕče a kolíkové bolesti, takisto uvádza, že je veľmi dobrým liekom pri trasení rúk zlatníkov, ktoré vyvolávajú najmä kovové výpary, dodáva, že lieči chorých pomocou potenia a zamedzuje blúdivú bolesť kĺbov, ktorú spôsobuje skorbut. V siedmom paragrafe opisuje síran železnatý – zelenú skalicu, ktorá uvoľňuje upchané žily a čistí celé telo. Ak sa táto voda pije alebo využíva ako kúpeľ alebo sa prikladá ako obklad, tak lieči infekcie očí, ktorých pôvod mohol byť prakticky hocijaký. V nasledujúcich kapitolách, už ku vode pristupuje len z lekárskeho hľadiska a popisuje význam týchto kúpeľov, hlavne na dosiahnutie prirodzenej chemickej rovnováhy v tele. Ako príklad uvádza príčiny, ktoré túto rovnováhu v tele narúšajú – náhle zmeny počasia, striedanie nespavosti a ospalosti, vášeň, či smútok a hnev. Všimol si zaujímavú vec, že na rôznych ľudí pôsobia tieto kúpele rôzne. Napokon sa zmieňuje, že komu sa tieto kúpele neodporúčajú alebo zakazujú. Nakoniec asi preto, že v ňom Rudnícke kúpele zanechali dobrý dojem, zložil na ne krátku oslavnú báseň.

Dobový článok

Na obrázku máme možnosť vidieť dobový článok z novín, ktorý je pozvánkou do kúpeľov v Rudníku. Článok vyšiel v čase keď dedina Rudník bola súčasťou Abovsko-turnianskej župy. Vtedajšia správkyňa kúpeľov Anna Schmotzerová v ňom pozývala hostí na návštevu do kúpeľov. V pozvánke sa píše: „každý hosť bude privítaný s občerstvením“. Hostia kúpeľov tu nájdu miesto s príjemnou polohou a so zdravým vzduchom. „Lacná starostlivosť a spoľahlivá obsluha“, píše sa v článku.
Ďalej sa uvádza, že z kúpeľnej vody s dobrým liečebným účinkom budú mať návštevníci výborný pocit. Anna Schmotzerová v reklamnom článku návštevníkov požiadala aby rudnícke kúpele odporučili aj svojim známym. Nakoniec spomenula polohu kúpeľov v blízkosti Jasova, kde bola aj najbližšia železničná stanica. Vlak bol v minulosti najrýchlejšou a najpohodlnejšou formou dopravy, bolo nutné to uviesť. Aj dnes je to dôležitý ukazovateľ. Rudnícke kúpele mali aj stálych obyvateľov boli to hlavne zamestnanci kúpeľov. Pre kúpeľných hostí sa tu robili časté zábavy. V tom čase sa ale najväčšia sláva rudníckych kúpeľov už skončila, pretože asi dvadsať rokov dozadu (1883) boli vybudované kúpele nad obcou Štós, ktoré poskytovali lepšie podmienky pre návštevníkov. Oproti nim mali kúpele na Kobylej hore pri Rudníku lepšiu polohu, pretože železničná stanica bola trochu bližšie. Rudnícke kúpele boli ale staršie, pretože začali fungovať už oveľa skôr a záznam o nich je v práci H. Mayera z roku 1856. V práci rozoberá kvalitu tunajších minerálnych vôd. V medzivojnovom období o kúpeľoch bolo v turistických sprievodcoch, v tlači i v kalendároch viac zmienok.

Z dejín Rudníka 1

Krátka historická štúdia od dr. Spilku sa venuje najstarším dejinám Rudníka a jeho okolia vo vzťahu k jasovskému kláštoru. Prvú zmienku o Rudníku nachádzame v listine, ktorú vydal kráľ Belo IV. v roku 1255. Rudník podľa tejto listiny patril kláštoru v Jasove, tak ako tomu bolo pred tatárskym vpádom. Podľa listiny sa územie kláštora rozrástlo aj o dedinu Myhluk (Hlboká diera), predtým patriacu Samuelovi Abovi, ktorá sa pripojila k Rudníku a kláštor za ňu zaplatil panovníkovi 300 mariek.
Postupne sa poddaní ľud z  Myhluku vysťahoval, alebo vymrel. Do 30. rokov 14. storočia bola zem Myhluk hospodársky využívaná kláštorom, ale v tomto období si ju násilne privlastnil Demeter Pányi. V tom čase bol prepoštom kláštora Pavol I. ( 1330 – 1347 ), ten zobral listiny ktoré potvrdzovali jeho vlastnícky nárok na Myhluk a predložil ich na riešenie sporu pred palatína ( zastupca kráľa pri majetkových sporoch obcí ). Spor pravdepodobne vyhral kláštor, ale podobné problémy s rodom Pányi pokračovali aj potom v roku 1378. Takmer súbežne viedol kláštor dlhodobé spory aj s bratmi Ladislavom a Šimonom z Mokraniec, ktorí si pri kontrole hraníc svojej zeme zabrali aj časť Myhluku. Spor pred Spišskou Kapitulou sa preťahoval, ale nakoniec sa rozhodlo v prospech kláštora pod hrozbou pokuty 100 mariek pre Mokrančanov. V rokoch 1389 – 1390 sporov o zem Myhluk pribúdalo. Po tom ako kláštor vykonával bežnú kontrolu hraníc svojho majetku aj v Myhluku protestoval František Pányi. Pri kontrole hraníc bol prítomný aj zástupca Vácovskej kapituly, ten odmietol hranicu ktorú ukázal František Pányi a tiež s rozhodnutím nesúhlasil. Sporné územie 5 kráľovských pluhov ( plochá ktorá sa poorie za 5 dní ) sa posunulo na rozhodnutie palatínovi, ten rozhodol po predložení vlastníckych listín z roku 1255 v prospech kláštora. František Pányi využil poslednú možnosť, zaplatil nutný poplatok 3 marky, odvolal sa a jágerská kapitula vykonala poslednú prehliadku, ale opäť v prospech kláštora.

Spory o Myhluk sa objavili aj v 15. storočí, v rokoch 1487 – 1488. Tieto spory riešil samotný panovník Matej Korvín a za týmto účelom bolo predvolaných viacero svedkov aj šľachticov. Tentoraz sa jednalo o zabratie časti lesa a ukradnutie 2 koní jednému rudničanovi. Spor opäť vyšiel v prospech zachovania majetku kláštora. Rudníckemu nevoľníkovi sa ukradnuté kone vrátili a ako odškodné dostal 2 forinty. Nemalú zásluhu na tom mal aj rudnícky prokurátor poddaných Tomáš Pyros. V 16. storočí spory pokračovali a okrem Panyiovcou sa do nich zamiešali už i páni z Nováčan.

Z dejín Rudníka 2

Tereziánsky urbár
Jedna z najvýznamnejších reforiem Rakúsko-Uhorska panovníčky Márie Terézie neobišla ani Rudník, aj ten mal svoj urbár. Informuje o hospodársko-spoločenkej situácii v dedine horného Abova na potoku Rudník od druhej polovici 18. storočia a určuje hospodárske pomery do roku 1848.

Prvá časť je písaná ručne a zachytáva pomery v dedine pred zavedením tereziánskeho urbára, je to dotazník na deväť otázok. Otázky kládli komisári zo Abovskej stolice a od zemepána, ktorým bol kláštor v Jasove. Z odpovedí sedliakov vyplýva že sa tu v minulosti nepoužíval urbár, ale povinnosti boli určené obyčajou už po dobu niekoľkých generácií. Všetci gazdovia robili v lete po dobu 2 dní v týždni so štyrmi kusmi dobytka na panskom, v zime robili dvaja gazdovia tiež dva dni na panskom. Aj v čase feudalizmu boli majetkové rozdiely medzi obyvateľstvom, hofieri nemali polia v extraviláne, ale len dom a políčko v intraviláne. Želiari z Rudníka robili dva dni v zime i v lete na panskom. Okrem robôt sa už pred rokom 1772 platila aj peňažná „činža“ 12 ríšskych florénov a platilo sa aj 48 prešporských meríc ovsa ročne za celú dedinu. Prešporská merica bola objemová miera a predstavovala 62,39 litra.

V dotazníkovej časti sa vymenovali aj úžitky a škody. Tam sedliaci uviedli, že ich chotár tvoria aj polia, ktoré sú rozdelené na 3 časti, z ktorých dve sú zlé, úrodné len po pohnojení, a jedna dobrá. Na poliach sa pestovali pšenica, žito, jarec, ovos. Jednu tretinu poľnohospodársky využívanej pôdy tvorili lúky na ktorých sa kosila i otava. V ďalších odpovediach bolo uvedené že to čo sa doma vyrobilo sa predávalo na trhoch ½ hodiny vzdialeného mestečka Jasov a na 1 a ½ hodiny vzdialených mestečkách Nižný Medzev a Moldava. Na trhoch za tovar získali peniaze a tie z časti minuli na zakúpenie tovaru pre vlastnú potrebu.

Keďže lúky boli v chotári Rudníka malé, na pasenie dobytka sa využívali aj polia ležiace úhorom, ale i lúky pánov z Paňoviec. Podľa dohody po rovnakú dobu ako trvalo pasenie muselo ísť 12 koscov z Rudníka na práce na majetky pánov z Paňoviec. Dreva v lese bolo veľa, preto ho mohli poddaní ťažiť bez obmedzenia pre vlastnú potrebu.

V záhradách intravilánu obce bolo veľa ovocných stromov, a teda i veľa produktu na predaj. Časť poddaných sa živila povozníctvom, chodili po starej obchodnej ceste z Moldavy cez Jasov do Smolníka. Kráľovský tovar, víno a moldavské hrnčiarske výrobky nosili do Smolníka a pri spiatočnej ceste nosili medenú rudu na spracovanie na Zlatú Idku, ktorá bola poddanskou obcou Márie Terézie.

V chotári sa už v tejto dobe ťažila biela hlina dnes nazývaná kaolín, ktorú nosili do hrnčiarskych dielní v Jasove a v Moldave. Medzi úžitky patrilo i pálenie uhlia, ktoré bolo zdrojom obživy až do I. československej republiky.

Poddaní nemali vlastné polia, ale mali aspoň dedinské lúky z ktorých mali úžitok 5 vozov sena a na úhoroch ešte ďalšie 3-4 vozy. Mlyn na mletie obilia v tom čase ešte Rudník nemal, preto chodili mlieť obilie do Jasova. Mlyn sa v chotári Rudníka postavil až v druhej polovici 19. storočia na riečke Ida, fungoval ešte aj koncom 30. rokov 20. storočia.

Medzi škodami sedliaci z Rudníka uviedli neúrodná zem a lúky, ktoré sa delili na 3 časti boli z 2/3 horšie a zarastali burinou. Dôležitá bolo, že poddaní si síce mohli slobodne kupovať sedliacke grunty ale ich zemepán, kláštor, ich mohol od nich odkúpiť keď chcel, a tak ich presťahovať. Skutočne k tomu aj dochádzalo pri osídľovaní vyľudnených obcí.

Deviatok sa v Rudníku nevyberal z dôvodu, že zemepánom bola cirkev, a preto sa vybral len desiatok. Ročne sa za celú dedinu dalo 50 kuriatok a 100 vajec, každý gazda ktorý mal viac ako 10 baránkov dal 1, ak ich mal menej tak zaplatil za každý kus 4 grajciare. V tom čase sa v dedine nenachádzali pusté usadlosti. Na poslednú otázku sedliaci odpovedali, že všetci sú veční poddaní.

Za dedinu Rudník – Rudnok sa vyjadrovali niektorí jej občania, pravdepodobne z nich asi nikto nevedel písať. Boli to Matyáš Baláz, Jacub Kozel, Andráš Kolesar, Juraj Kolwek. Podpísali sa krížikmi a je to potvrdene aj rudnickou pečaťou používanou v tej dobe, pozostávala z krompáča a kladiva. Pod tým je latinsky text, ktorý podpísali Stephanus Szalaj, Augustinus Fay . Obsahuje informácie označené číslami od 1 – 5. Potvrdzujú , že horeuvedení poddaní nemajú žiadne výhrady voči uzavretej dohode so zemepánom, takisto ani jeho úradníkom. Označujú ich ako svedkov pod číslom 43. Ďalej, že nie je potrebné spresňovať ďalšie pomocné práce. Urbárnici nemali žiadne nesplnené povinnosti predpísané urbárom voči panskému úradníkovi služnému, farárovi, ani učiteľovi-kantorovi. Pre hodnovernosť svedectva museli sedliaci prisahať pri „všetkých svätých“ že povedia len pravdu.

Ďalšia časť tlačeného urbára obsahuje rozdelenie poddaných podľa urbárskej regulácie s platnosťou od roku 1773. V tlačenom texte sú uvedené právne normy platiace pre poddanské dediny vo všeobecnosti a rukou sa do voľných miest dopísali miestne špecifiká. Podľa zistených ale i potvrdených výhod sa určilo do akej klasifikačnej skupiny bude dedina patriť. Rudník tak ako väčšina dedín na okolí bol v II. skupine.

Pre našu dedinu bolo dôležité, že časť lesov prešla rokom 1773 do vlastníctva Rudníka, čo bol začiatok urbariátu. Vo väčšej miere sa začal v duchu lesného poriadku chrániť les a drevo z neho sa predávalo, ale len suché alebo bez plodov. Pastviny sa dali prenajímať, rovnako tak i hora. Poddaní museli vykonať jednodňovú prácu pre zemepána počas týždňa, boli tu rôzne zvýhodnenia pre poddaných pri dlhšej dochádzke ako je ½ dňa do práce, alebo sa nemal prekročiť stanovený počet robotných dní v roku. Rudník mal po urbárskej regulácii najviac sedliackych usadlostí z poddanských obcí kláštora v dnešnom košickom okrese. Bolo tu až 65 sedliackych rodín a preto to bola na svoju dobu veľká dedina. Každá sedliacka usadlosť mala rôznu veľkosť vyjadrenú v zlomku a primerane k nej sa určili aj pridelené plochy polí a lúk, počet robotných dní a naturálne dávky. Až 21 sedliakov dostalo na užívanie po 2 lúky a až 6 sedliakov dostalo plochu 5 lúk. Polia sa delili tiež rôzne, najviac 13 sedliakov dostalo po 10 polí a najbohatší sedliak hospodáril až na 15 poliach. Na ploche viac ako 10 polí hospodárilo v Rudníku 26 sedliackych rodín, na túto prácu si mohli najímať aj hofierov.

Kláštor v Jasove vyžadoval od Rudničanov po novom viac robôt bez dobytka ako s dobytkom čo bol opak od slovenského priemeru. Pri prácach so zapriahnutým dobytkom deviati sedliaci na najmenších usadlostiach museli odrobiť po dobu 6 a ½ dňa a štyria sedliaci robili po 32 a ½ dňa, najviac až 19 sedliakov robilo po 19 a ½ dňa. Keďže sa robili aj zlomkové dni tak zo strany nášho zemepána dochádzalo k „omylom“, pri ktorých sa odpracoval väčší počet hodín než mal. Roboty bez záprahu boli v polovičnej dobe. Ďalšie presne určené poddanské povinnosti bolo nahotovenie dreva na oheň v siahach, dávky z priadze, masla, hydiny, vajec. Po určení výmery sedliackych usadlostí boli jednotlivým sedliakom pridelené pozemky v extravilánoch a intravilánoch.

V niektorých prípadoch sa stávalo, že zemepáni zaberali poddaným pozemky, alebo im ich vymenili za iné. K takémuto prípadu došlo aj v Rudníku. Zemepán, opátstvo v Jasove, z istých dôvodov vymenilo časť pozemku Jakuba Kozela, ten z dôvodu, že pravdepodobne išlo o menej kvalitnú pôdu s týmto krokom zemepána nebol spokojný. Sám už totiž vykonal na tomto pozemku úpravy ako zbavenie pozemku burín, odpratanie od kameňov ap. Takže je jasné, že s prideleným pozemkom pravdepodobne nižšej kvality nemohol byť spokojný. Miestodržiteľská rada rozhodla, že: „tieto poľnosti boli mocou zemepána vymenené a na žiadosť a na nariadenie miestodržiteľskej rady boli ponechané tomuto panstvu.“
Spracoval : Mgr. Martin Hegedüš

Pramene: ŠA Košice. Správa písomností Abovsko-turňanskej župy, vyšetrovanie urbárskych pomerov v okrese Cserhát,

Tereziánsky urbár obce Rudník.

Z dejín Rudníka 3

Významný spolupracovník Antona Bernoláka a Juraja Fándlyho a člen Slovenského učeného tovarišstva Václav Štepánek bol farárom v Rudníku. Podľa cirkevných schematizmov žil v rokoch 1717 – 1803. V roku 2007 teda bolo 290. výročie jeho narodenia.
Jubilejný menný archív jasovskej premonštrátskej rehole uvádza že v rokoch 1791 – 1802 bol v Rudníku farárom Steppanek Venczel, čiže mená boli upravované podľa toho v akom jazyku boli písané. Slovenský literárny historik Ivan Sedlák o ňom napísal, že počas obdobia rokov 1793 – 1795 bol členom pobočného stánku Slovenského učeného tovarišstva v Rožňave. Zámerom tejto pobočky bolo rozširovať ľudovú spisbu v slovenských dedinách v reči, ktorú uzákonil Anton Bernolák, a ktorú propagoval aj jeho spolupracovník Juraj Fándly. Jej členovia, aj Václav Štepánek, označovaný ako „rudnočský farár“ boli tiež samostatne literárne činní. Udržiavali kontakty medzi centrami na strednom a západnom Slovensku, odkiaľ sa k ním dostávali osvetové práce ako Zelinkár, alebo Pilní hospodár od J. Fándlyho.
Štepánekova úloha bola informovať ľudí z Rudníka o novinkách v poľnohospodárstve a ovocinárstve čo pomohlo k zvýšeniu prosperity obyvateľov. To bolo v súlade so snahou osvietených panovníkov 18. storočia Márie Terézie a jej syna Jozefa II., ktorí sa snažili o zvyšovanie životnej úrovne ľudu. Činnosť Václava Štepánka a jeho kolegov, ktorých bolo v rožňavskej pobočke združených okolo 22 – 27, bola sťažená komunikačnými spojením, neexistoval internet a komunikácia s našim „ďalekým východom“ čiže Abovom a ešte ďalej Zemplínom a Šarišom bola vždy ťažká. Činnosť tejto spoločnosti a Václava Štepánka bola preto pre Rudník prínosom.
Spracoval : Mgr. Martin Hegedüš

Pramene: IMRICH, Sedlák: V letokruhoch národa. Martin: Vydavateľstvo Matice slovenskej 1997, 255 s. ISBN 80-7090-412-7.